Založiť webovú stránku alebo eShop

Významné osobnosti.

Mons. Pavol Mária Hnilica, SJ
Biskup.
 
* 30.03.1921 Uňatín
08.10.2006 Nové Hrady

Životopis
Mons. Pavol Mária Hnilica sa narodil 30. marca 1921 v Uňatíne. Ľudovú školu navštevoval v Bzovíku a Uňatíne. Potom pracoval ako robotník na stavbe ciest.
V rokoch 1939 - 1940 študoval na meštianskej škole v Krupine. V štúdiu pokračoval v Kláštore pod Znievom, kde 12. augusta1941 vstúpil do jezuitskej rehole, noviciát absolvoval v Ružomberku (1941 - 1943). Dokončil strednú školu v Kláštore pod Znievom a vo februári 1945 zmaturoval v Trnave, kam sa pred príchodom frontu presťahovala väčšina jezuitov z Ružomberka. Filozofiu študoval v Brne a Děčíne.
V roku 1948 bol magistrom v malom seminári v Levoči, keď seminár poštátnili, odišiel do Trnavy a začal študovať teológiu. Štúdium bolo násilne prerušené štátnym zásahom proti mužským reholiam (Akcia K), deportovali ho do Jasova, odtiaľ do Podolínca a potom do Pezinka. Dňa 24. septembra 1950 ho prepustili, pretože 9. októbra 1950 mal nastúpiť na vojenský výcvik. Svoju krátku „slobodu“ využil a vybral sa do Rožňavy, kde ho 29. septembra 1950 biskup R. Pobožný tajne vysvätil za kňaza. V decembri 1950 mu zástupca provinciála oznámil, že z rozhodnutia rehoľných predstavených má byť vysvätený za biskupa. Konsekroval ho biskup R. Pobožný 2. januára1951 v pivničnej miestnosti rožňavskej nemocnice.
Pavol Mária Hnilica navonok vystupoval ako poslucháč zdravotníckeho kurzu, tajne však vysviacal rehoľníkov, ktorí dokončievali, či po zatvorení kláštorov, tajne dokončili teologické štúdium. V noci z 24. na 25. augusta 1952, prv, ako utiekol za hranice, vysvätil za biskupa Jána Chryzostoma Korca. V septembri 1952 prišiel do Ríma, kde býval v Orientálnom ústave a navštevoval prednášky na Pápežskej
gregoriánskej univerzite. Medzitým vypracoval správu o náboženskej
situácii na Slovensku. Tento titul bol preložený do deviatich jazykov.
V rokoch 1957 - 1959 si vykonal tretiu probáciu v nemeckom Műnsteri. Pokladal sa za pastiera umlčanej Cirkvi. Počas II. Vatikánskeho koncilu bol spočiatku poradcom, ale keď sa Pavol VI. rozhodol zverejniť jeho biskupskú hodnosť (17. mája 1964), zúčastňoval sa na zasadaniach ako jeden z koncilových otcov. Autoritou svojej biskupskej funkcie podopieral rozličné akcie, krížové výpravy obetí a modlitieb za obrátenie Ruska. Šíril posolstvo Fatimy a úctu k Panne Márii Fatimskej. V roku 1968 pomohol kalkatskej Matke Terézii založiť prvý kláštor misionárok lásky v Ríme a roku 1991 na Slovensku. V roku 1969 založil dielo Pro fratribus a začal vydávať jeho bulletin v taliančine, od roku 1990 aj v slovenčine.
Zomrel 8. októbra 2006 v obci Nové Hrady v Českej republike.
 
 Mons. Pavol Mária Hnilica - najslávnejší uňatínsky rodák
 
Zdroj textu k Mons. Pavlovi Mária Hnilicovi - http://www.osobnosti.sk/index.php?os=zivotopis&ID=59173
Zdroj obrázka Mons. Pavla Mária Hnilicu - Kniha, Uňatínska monografia.
 
Jozef (Vincent) Hugolín Luňáček
Prírodovedec- priekopník paleontológie a geológie na Slovensku, učiteľ a spisovateľ.

* 3. 03. 1844 Čekovce
† 7. 11. 1911 Krupina
Životopis
Narodil sa  3. marca 1844 v Čekovciach, okr. Krupina. Od útleho detstva mal život plný trápenia, pretože rodičia mu zavčasu zomreli a stal sa úplnou sirotou.
  Po strate rodičov sa ho ujal krstný otec Ján Luňáček, ktorý ho dal  do mestskej školy v Krupine a potom za učňa ku krajčírskemu majstrovi, kde sa vyučil za halenára. Šil pre dedinčanov hune a širice.  
 Usadil sa v Hornom Badíne, kde sa ako 22 ročný oženil s Krupinčankou Annou Štupickou, s ktorou mal šesť detí. Vlastnou usilovnosťou sa stáva vzdelaným človekom a horlivým národovcom. Odoberá a číta slovenské noviny, kupuje si rôzne knihy. Prispieva aj do Katolíckych novín. 
 Čoskoro tohto vzdelaného remeselníka spoznávajú Uňatínčania, ktorým šije širice a krátke kabanky. Na ich pozvanie už v septembri r. 1866 prichádza do Uňatína, kde pôsobí ako učiteľ sedem rokov /1866- 1873/. 
 O jeho činnosti v tejto obci sa môžeme dozvedieť z Archívu Etnografického múzea v Martine, kde sú zachované dva listy, ktoré píše Andrejovi Kmeťovi do neďalekého Krnišova. Z tejto korešpodencie zisťujeme, že Luňáček bol nielen vlastenec, ale i človek veriaci v Boha- veľký ctiteľ Panny Márie Ružencovej. Stal sa v dedine prvým predsedom náboženského spolku ,,Bratstvo svätého Ruženca". Pre praktické potreby tohto spolku napísal knižôčku Spôsob odbavovania svätého Ruženca. 
 Vo voľnom čase zbieral ľudové, vlastenecké a náboženské piesne. Z pripravovanej zbierky vydal ,,Štyri slovenské piesne", ktoré vyšli v českom Litomyšli bez udania roku. 
 V r. 1873 odchádza z Uňatína do Krnišova, kde pod vedením Andreja Kmeťa začína jeho vedecká a zberateľská činnosť v paleontológii a geológii, ktorá vrcholí počas jeho učiteľského pôsobenia v Horných Strhároch. Významne prispel k monografii lekára a botanika J. Pantočka o rozsievkách (Diatomaceae) Uhorska, s ktorým spolupracoval vyše 20 rokov, zbieral pre neho materiály rozsievok, Pantoček po ňom pomenoval 8 taxonov.V dolinách a potôčkoch hornostrhárskeho okolia Luňáček nazbieral počas niekoľkých rokov obrovské množstvo skamenených kostí morských živočíchov a minerálov, ktoré podľa vedeckých výskumov Dr. Zechentera Laskomerského a Dionýza Štúra pochádzali z treťohôr. 
 O týchto svojich objavoch, ktoré sú dodnes zachované v geologických ústavoch niektorých európskych metropol /Budapešť, Praha, Viedeň, Paríš/ napísal J. Luňáček dva články: Skameneliny v Horných Strhároch /časopis Obzor, 1883/ a Moje výlety do prírody a výskumy v chotári hornostrhárskom /almanach Tovarišstvo 1., 1893/.    
 Správy o Luňáčkovej hodnotnej výskumnej činnosti prinášali aj odborné časopisy české, maďarské a nemecké. 
 Hoci Luňáček svojou celoživotnou objavnou vedeckou prácou preslávil náš národ i v zahraničí, nadriadené školské orgány v Rakúsko- Uhorsku to vôbec nevedeli oceniť. Naopak, prenasledujú ho pre jeho slovenské povedomie, vyhlasujú ho za pansláva a za trest ho prekladajú z miesta na miesto. Najprv do Čabradu, potom do Šášovského Podhradia, Bzenice a napokon do Krupiny, kde ako dôchodca vyučuje deti na laze Široké Lúky.  
 Zomrel nešťastný 7. novembra 1911 v časoch najtuhšej maďarizácie, keď ho zo školských služieb úplne prepúšťajú, a keď ho opustia i jeho najbližší- manželka a rodina. Pochovali ho na krupinskom miestnom cintoríne. Jeho telesné pozostatky boli v 2. polovici sedemdesiatych rokov exhumované a prevezené na Národný cintorín do Martina. 
 
 Z listov je možné sa dozvedieť, že niekedy medzi rokmi 1896 a 1899, si J. Luňáček zmenil druhé meno z Vincent na Hugolín.
 
 Pamätná tabuľa Jozefovi Luňáčkovi na priečelí pamätnej izby v Šášovskom Podhradí.
 
Zdroj textu k Jozefovi Hugolínovi Luňáčekovi - Kniha, Uňatínska monografia.
Zdroj obrázka Jozefa Hugolína Lunáčeka - http://www.hradsasov.pum.sk/ostatne/jozef_lunacek.html
 
Andrej Kmeť
Rímskokatolícky knaz, archeológ, geológ, mineralóg, palentológ, historik, botanik, etnograf a folkloristik.
 
* 19.11.1841 Bzenica
16.02.1908 Turčiansky Svätý Martin
 
Andrej Kmeť chodieval do Uňatína kvôli archeologickým a národopisným výskumom. Skúmal vznik názvu Uňatín, skúmal ľudové zvyky, zbieral hontianske (uňatínske) čipky,...
 
 Andrej Kmeť.
Motto:
"Nežil sebe, žil Bohu, národu a vede".

Vzdelanie
Základné vzdelanie dostal v miestnej škole, potom v susednej Žarnovickej Hute a v Banskej Štiavnici, kam ho rodičia poslali do tretej "normálky". Šesť gymnaziálnych tried vyštudoval tiež v Banskej Štiavnici u piaristov, siedmu a ôsmu v Seminári trnavskom už ako "klerik". 1861 - 1865 štúdium teológie (tu sa pod vplyvom starších bohoslovcov - Vagač, Bezák - prebudil k národnému povedomiu), Ostrihom.
Životopis
Výrazne sa zapísal do slovenského kultúrneho, politického a odborného diania druhej polovice 19. a začiatku 20. storočia. Stelesňoval v sebe jednotu duchovného, vedeckého i osvetového činiteľa a nositeľa matičných ideí a úsilí.

Narodil sa v rodine dedinského kováča Štefana Kmeťa. Bol najmladší z ôsmich detí. Ako 5-6-ročný začal chodiť do miestnej školy. V siedmom roku ho rodičia dali do školy do Žarnovickej Huty, kde získal dobrý základ pre štúdium na banskoštiavnickom gymnáziu. Medzi spolužiakmi vynikal najväčšou a najkrajšou botanickou zbierkou.

Ako kňaz vždy bránil materinskú reč pred vytláčaním z kostolov i zo škôl a usiloval sa odstraňovať duchovnú aj hmotnú biedu ľudí - zakladal svojpomocné pokladnice a hospodárske, kultúrne i osvetové spolky, podporoval drobné slovenské podnikanie, využíval každú príležitosť zadovážiť chudobným možnosť zárobku. Je autorom viacerých publikovaných kázní, článkov na obranu Cirkvi i národa, príspevkov nabádajúcich ľud na zbožnosť a celého radu teologických prác.

Po celý život sa s veľkým entuziazmom oddával povolaniu obetavého kňaza a vášnivého výskumníka. Do dejín svetovej botaniky vstúpil objavením nových druhov rastlín, najmä ruží. V okolí Sitna opísal okolo 60 druhov ruží. Spolupracoval so zahraničnými vedcami a bol členom významných európskych vedeckých spoločností. Svojej obľúbenej botanike a zberateľskej činnosti sa mohol naplno venovať v Prenčove. Bol oddaným a verným ctiteľom vrchu Sitno nad Prenčovom. Chodieval sem vo všetkých ročných obdobiach, za každého počasia a ospevoval jeho krásy. Priznával, že ho "kvetna štiavnická zamotala do svojich rozkošných osídel ako milenka vyvolenca svojho srdca". Jeho zberateľská činnosť siahala aj do vzdialenejších častí Hontu. Ako botanik zmapoval podsitniansku flóru, z ktorej vytvoril mnohotisícstranový herbár. Najcennejším výsledkom jeho botanickej činnosti je unikátny herbár (uložený v SNM v Bratislave), pozoruhodný i zo stredoeurópskeho hľadiska. Je výsledkom úsilia vytvoriť čo najkomplexnejšiu zbierku ako základ pre ďalší rozvoj slovenskej botaniky. Obsahuje 72 tisíc položiek, z toho 39 tisíc vyšších rastlín (okolo 6 tisíc ruží) a 33 tisíc nižších rastlín (25 tisíc húb slizoviek). Sústredil zbierku semien obsahujúcu 1733 vzoriek patriacich k 516 rodom. V súvislosti s objavom kamenných nástrojov spomína Bohunice. Za tieto vzácne nálezy ďakuje pukanskému učiteľovi Samuelovi Kupčokovi a Samuelovi Hrúzovi, učiteľovi z Bohuníc. Nástroje sú v zbierkach Slovenského národného múzea v Martine.

Veľmi čulú korešpondenciu viedol aj so Samuelom Kupčokom, pukanským učiteľom. V archíve Slovenského národného múzea v Martine sa nachádza vyše 60 listov a korešpondenčných lístkov, ktoré mu písal Kupčok. Pravdepodobne pod vplyvom Kmeťovho článku v Slovenských pohľadoch pod názvom Floristom slovenským, v ktorom informoval a vyzýval k systematickému výskumu kveteny Slovenska, sa začal venovať botanike, hoci už bol v staršom veku. Ich spolupráca sa neobmedzila len na botaniku. Kupčok zbieral pre neho miestne názvy vrchov, dolín a chotárov, predával Velebu Sitna a zborník Tovaryšstvo, získaval výšivky a starožitnosti. Kmeť zas každý rok na prosbu Kupčoka robil jeho synovi, študentovi medicíny v Prahe, ručiteľa a posielal odporúčanie na udelenie štipendia.
Spolupráca Samuela Kupčoka a jeho syna s Andrejom Kmeťom v oblasti botaniky trvala najmenej štrnásť rokov a poznamenala ich odborný rast. Práve pod jeho vplyvom sa zamerali na štúdium ruží, neskôr ostružín, vypracovali sa na popredných botanikov, a tak významnou mierou prispeli k poznaniu kveteny Slovenska, najmä však kveteny z okolia Banskej Štiavnice a Pukanca, o ktorom nebolo dovtedy v botanickej literatúre skoro žiadnych správ.

V Muzeálnej slovenskej spoločnosti s ním udržiaval čulý a veľmi priateľský vzťah Dr. Ján Schwarz, ktorý bol podľa zachovanej korešpondencie jeho dlhoročným právnym poradcom. Pukanskí členovia Muzeálnej slovenskej spoločnosti (v roku 1899 ich bolo osem) spolu s členkami Živeny pravidelne navštevovali Kmeťa v Prenčove. Ich spoločnou zásluhou sa v Pukanci a v okolitých dedinách rozvinula rozsiahla zberateľská činnosť. Vďaka tomu sa do muzeálnych zbierok v Martine dostalo a pre slovenskú kultúru zachránilo veľa pamiatok, najmä pukanskej keramiky.

Zaoberal sa aj geológiou a petrografiou. V oblasti geológie, mineralógie, paleontológie spolupracoval s prof. Baníckej a lesníckej akadémie v Banskej Štiavnici, so správcom jej mineralogických zbierok Ľ. Hrnčiarom, s maďarským geológom J. Szabóom. Našiel viacero nových druhov (Macrosporum Schcinnitzense Bäumler, Humaria Schemnitzensis Rehm, Hydnum Prenčovense Bresodala).

Ako historik a archeológ dokazoval autochtónnosť Slovákov v Uhorsku a ako jeden z prvých u nás robil systematické archeologické vykopávky s odbornými opismi nálezov a na Štiavnicku začal so systematickým archeologickým výskumom. Neskôr sa oblasť jeho výskumu sústredila na celú Hontiansku stolicu. Na strednom Slovensku s pomocou spolupracovníkov objavil slovanské urny, nástroje, zbrane, šperky a podobne. V Beši našiel a zachránil kostru mamuta.

Zaujímala ho tiež etnografia a folkloristika. Už ako študent vydal zbierku ľudových vianočných piesní, počas pastorácie zapisoval ľudové povesti a rozprávky, skúmal zvyky, obyčaje, výšivky a čipky (čipky hlavne z Uňatína), ktoré propagoval doma i v zahraničí. Zanechal po sebe hodnotné literárne dielo, bohatú korešpondenciu, množstvo odborných článkov a samostatných knižných prác. Mnohostrannou činnosťou si ešte za života získal veľký obdiv. Človek žijúci na malej fare medzi knihami, herbármi a starými pamiatkami urobil pre svoju vlasť azda viac ako nejeden iný erudovaný vedec.

Vo vedeckej práci bol samoukom, uvedomoval si hranice medzi profesionálnou a amatérskou vedou, jeho organizačná práca smerovala hlavne k zbieraniu materiálov v jednotlivých odboroch. V najvýznamnejšej vlastivednej práci "Veleba Sitna" sa usiloval vedecky spracovať prírodu, históriu, ľud. kultúru tejto oblasti. Pri výskumoch v Honte získal cenný archeologický materiál z predhistorických období. V interpretácii materiálu sa pridŕžal tradičných názorov o autochtónnosti Slovanov na našom území už pred n.l., ktorú čiastočne korigoval až pod vplyvom českého bádateľa L. Niederleho.
 
Zdroj textu k Andrejovi Kmeťovi - http://www.osobnosti.sk/index.php?os=zivotopis&ID=1733
Zdroj obrázka Andreja Kmeťa - http://sk.wikipedia.org/wiki/Andrej_Kme%C5%A5
TOPlist